TATIANIN NENÁPADNÝ SKUTOK LÁSKY

            Moskovčanka Tatiana tak, ako každé ráno, šla metrom do práce. V obrovskom dave ľudí smerovala k podchodu, keď sa jej zrazu oči zastavili na asi 30-ročnom invalidovi, ktorý nehybne stál na najvyššom schodíku. Náhliaci sa ľudia nevšímavo prechádzali okolo neho. Tatiane hneď bolo jasné: „Svojimi zmrzačenými nohami tento muž nie je schopný sám zísť dolu schodmi. Nehovoriac o tom, že na druhej strane podchodu ho čakajú schody, ktorými sa musí dostať hore.“ No aj ona sa ponáhľala, rýchlo zbehla dole schodmi a pomyslela si: „Veď mu určite niekto pomôže...“
            Bola už na druhej strane podchodu, keď sa v nej zrazu ozvalo svedomie. Obrátila sa a ešte stále videla invalida bezmocne stáť na tom istom mieste. Vrátila sa k nemu a opýtala sa ho: „Potrebujete pomôcť?“ Mladý muž sa vďačne pozrel a prikývol. Napredovali len veľmi pomaly. Cestou sa rozprávali o jeho práci redaktora v študentskom časopise a o jeho rodine. Trvalo to asi pol hodinu, kým prišli k zastávke električky. Keď sa lúčili, muž vzal Tatianine dlane do svojich dlaní, pozrel jej do očí a poďakoval sa: „Ste taká čistá. Ste vzácny človek.“
            Tieto slová jej neschádzali z mysle. „Ako to povedal ten muž? Čistá a vzácna?“ Nedokázala zadržať slzy. V tej dobe si pripadala všetkým možným, len nie čistou a vzácnou. Jej život bol pretkaný toľkým egoizmom a netrpezlivosťou. Svojím kritizovaním a ohováraním spôsobila veľa zla v rodine i známym.
            Večer ešte stále rozrušená zavolala svojej priateľke Svetlane, krstnej mame svojich dcér. Tá jej povedala: „Tatiana, cez toho muža Boh prehovoril k tebe. Trpezlivo čaká na tvoj návrat  do Cirkvi.“
            Tatiana bola pokrstenou katolíčkou, no každodenné starosti postupne vytlačili Boha z jej života. Do kostola chodievala stále menej, nakoniec už vôbec nie. Ale ani po rozhovore so Svetlanou sa Tatiana so svojím návratom k Bohu neponáhľala. Prijala však, keď jej Svetlana navrhla, aby dcéra leto strávila v kresťanskom tábore. Keď po dcéru prišli, tá im hneď bežala v ústrety a volala: „Mama, otec, chcem sa pripraviť na prvé sväté prijímanie!“
            V tom momente Tatiana pocítila, že ťažobu osobného odlúčenia od Krista už ďalej nedokáže niesť. Na radu jednej rehoľnej sestry si prečítala evanjelium podľa Lukáša. Ešte v to leto celá rodina opäť začala chodiť na nedeľné sväté omše. Počas dcérinej prípravy na prvé sväté prijímanie sa aj Tatiana zúčastňovala na náuke o viere pre dospelých. V duši bola na sviatosť zmierenia pripravená, no napriek mnohým pokusom nedokázala urobiť ten rozhodný krok. Opäť jej Boh pomohol cez priateľku Svetlanu, ktorá ju po svätej omši jednoducho vzala za ruku a ako dieťa priviedla k spovednici. Tatiana sa tak po siedmich rokoch opäť vyspovedala.
            Uľavilo sa jej. Ešte stále sa cíti vo viere veľmi slabá, no má túžbu poznávať Boha hlbšie. Život bez modlitby, evanjelia a pristupovania k sviatostiam si už ťažko vie predstaviť.
            Tento krásny príbeh hovorí o nekonečnej štedrosti Boha. O tom, ako aj za nenápadný skutok lásky dokáže darovať omnoho viac. A tiež o tom, aké je pri tom pre nás dôležité počúvať, a nie prehlušovať hlas svojho svedomia.

                                                                         (spracované podľa časopisu Víťazstvo Srdca)